Môj výskum v psychoterapii

V psychoterapii sa bezpečie často považuje za samozrejmosť. Hovorí sa o ňom ako o niečom, čo má byť prítomné od začiatku a čo by nemalo byť narušené. V klinickej praxi sa však opakovane objavuje zvláštny paradox: niektorí klienti sa v terapii cítia bezpečne – a predsa sa nič podstatné nemení.

Práve tieto situácie vzbudzujú otázky, ktoré sa v učebniciach objavujú len okrajovo:
Čo presne znamená bezpečie v terapii?
Kedy podporuje zmenu a kedy môže nevedomky udržiavať stagnáciu?
A čo sa v terapeutickom procese deje v momentoch, keď sa bezpečie mení?

Z týchto otázok vyrástol aj môj dlhodobý výskumný záujem o bezpečie v psychoterapii – nie ako skúmanie ideálu či samozrejmého zázemia terapeutického vzťahu, ale ako skúmanie procesu, ktorý sa v terapii neustále mení a ktorý má zásadný vplyv na možnosť psychickej zmeny.

Výskumné zistenia o bezpečí a zmene

Vo výskumných štúdiách realizovaných na Univerzite Sigmunda Freuda vo Viedni v spolupráci s prof. Omarom Gelom sa bezpečie v psychoterapii skúmalo ako procesná premenná, nie ako samozrejmý predpoklad terapie. Analýza terapeutických procesov ukázala, že bezpečie plní rôzne funkcie a zohráva aktívnu úlohu v zmenových procesoch, a to naprieč terapeutickými smermi.

Tieto zistenia spochybnili historické – často zjednodušujúce – chápanie bezpečia ako niečoho, čo má byť v terapii neustále maximalizované. Ukázalo sa, že bezpečie podporuje zmenu vtedy, keď je citlivo regulované v súlade s kapacitou klienta a fázou terapeutického procesu.

Stabilné a upokojujúce bezpečie môže byť v určitých momentoch terapeutického procesu nevyhnutné – najmä ako opora pre reguláciu, dôveru a udržanie terapeutického kontaktu. Zároveň však platí, že jeho účinok nie je univerzálny ani lineárny. V závislosti od terapeuta, klienta, povahy jeho ťažkostí, vzťahovej dynamiky, fázy terapie a mimoterapeutických faktorov môže rovnaká forma bezpečia v inom kontexte podporovať zmenu – alebo naopak prispievať k stagnácii.

Regulácia bezpečia ako mechanizmus zmeny

Na tieto zistenia nadviazala moja ďalšia výskumná línia zameraná na otázku, ako sa bezpečie v psychoterapii v skutočnosti reguluje a aký má táto regulácia vzťah k psychickej zmene.

Dlhodobá analýza terapeutických procesov viedla k rozlíšeniu siedmich módov regulácie bezpečia. V každom z nich terapeut špecifickým spôsobom pomáha klientovi cítiť sa dosť bezpečne na kontakt a zároveň dosť slobodne na zmenu. Niekedy je pre klienta zázemím bezpečia, inokedy spolu s ním vytvára bezpečný rámec a podmienky alebo sa vo vzťahu nalaďuje tak, aby klient cítil porozumenie a kontakt. Keď je na to klient pripravený, terapeut opatrne  podporuje skúmanie nového na hranici klientovej bezpečnej zóny a citlivo dávkuje tolerovateľnú nestabilitu aj narušenia zabehaných vzorcov. Ak sa proces vplyvom napätia vychýli, terapeut sa vracia k oprave vzťahu a obnoveniu rytmu. Cieľom napokon je, aby si klient nové spôsoby regulácie a fungovania postupne zvnútornil a vedel ich používať aj mimo terapie.

Tieto módy nevznikli ako normatívny model ani ako terapeutický manuál, ale ako opis procesov pozorovaných v reálnej terapeutickej práci naprieč terapeutickými smermi. Identifikujú procesný rámec, ktorý ukazuje, ako sa bezpečie v terapii dynamicky mení a ako jeho regulácia súvisí s emocionálnou reorganizáciou, rozširovaním tolerancie afektu a zmenou sebaobrazu.

Transtheoretický a klinický rámec

Model regulácie bezpečia je koncipovaný ako transtheoretický. Neviaže sa na konkrétny terapeutický smer ani na súbor techník, ale predstavuje rámec, ktorý sa prelína naprieč terapeutickými smermi.

Slúži ako orientačná mapa terapeutického procesu, ktorá umožňuje lepšie rozlišovať momenty, v ktorých bezpečie podporuje stabilizáciu, a momenty, v ktorých je potrebné s jeho reguláciou pracovať iným, špecifickým spôsobom, aby mohla nastať zmena.

To, aký typ bezpečia, v akom rozsahu a akým spôsobom sa dá v klinickej praxi využiť, vždy závisí od konkrétneho terapeutického vzťahu, klientovej kapacity regulácie a kontextu práce.

Publikácie a odborný kontext

Výsledky uvedených výskumných prác o bezpečí v psychoterapii boli publikované v medzinárodných recenzovaných odborných časopisoch zameraných na klinickú psychológiu a psychoterapiu.

Vybrané publikácie:

Výskum a klinická zodpovednosť

Vo výskume pokračujem preto, aby terapeutické prístupy, ktoré ponúkam klientom, vychádzali z aktuálnych a vedecky overených poznatkov a zodpovedali tomu najlepšiemu, čo súčasná psychoterapia ponúka. Hoci tento výskum úzko prepojený s klinickou praxou, neponúka jednoduché riešenia ani rýchle intervencie. Tie vždy závisia od terapeuta, klienta, ich vzťahu a fázy terapeutického procesu.

Cieľom výskumu je prehĺbiť porozumenie terapeutickému procesu a podporiť citlivejšie, reflektovanejšie rozhodovanie terapeutov.

Rozhodujúce napokon nie je, koľko bezpečia je v terapii prítomné, ale kedy, u koho a ako je regulované – a či podporuje kontakt, reguláciu afektu a skutočnú zmenu, alebo naopak udržiava klienta v stave, ktorý je síce bezpečný, no dlhodobo stagnujúci.